Tento rok mimoriadne agilný Martin z Forensick Music na záver kalendára pripravil skutočne lahôdkovú akciu – koncert znovu aktívnych SUFFOCATION, kapely, bez ktorej by celý jeden žáner nebol tým, čím je. Finančné nároky hviezd, akými Frank Mullen & co. sú neumožňovali podprieť ich set inou zahraničnou kapelou, a tak si sen predskakovať newyorskej legende splnilo šesť domácich úderiek. Tento ťah sa však náramne vydaril – po posune začiatku vynútenom samotnými hlavnými stars nastúpila do veľmi príjemného prostredia nitrianskej Starej Pekárne žiarska trojica ETERNAL BLEEDING. Nie príliš technický brutal death so zdvojovaným vokálom (v podaní bubeníka a gitaristu) potešil sľubne výborným zvukom a nadhľadom, ktorý bol v tvorbe tejto málo známej kapelky výrazne badateľný. Svojich 20 minút slávy zakončili vynikajúcim coverom letného hitu „Dragostea Din Tei“. Príjemný začiatok...

Po „večnom krvácaní“ sa na pódiu ukázali miestni DEHONEST. Dve gitary napodiv neznamenali „zhutnenie“ zvuku, dominovali vysoko nazvučené bicie kvalitne hrajúceho bubeníka. Celkové vyznenie pomalšieho, tradičnejšieho setu domácej štvorky však bolo trocha rozpačité, okrem propriet pre (brutal) death metal netypických značiek Fred Perry a Lonsdale toho veľa nápadného a nápaditého nebolo.

Hlohoveckí CRANIOTOMY už donútili publikum zbystriť a pozliezať sa od baru ku pódiu. Ich o dosť technickejší brutal death amerického strihu so zvieracím chrochtaním Pyga si už stihol získať slušné renomé, a tak nielen vďaka tesným vzťahom na scéne mali CRANIOTOMY v publiku slušný počet patrične hlučných priaznivcov.

TYPHOID sú už dlšiu dobu absolútna špička v rámci slovenskej ponuky v kategórii extrémny death metal. Zakladajúcu trojku Jožo-Roman-Ďuso doplnil Rado z kedysi nádejných, dnes už bohužiaľ zaniknutých SYNTHETICALLY REVIVED. Dvojica gitár sa zaslúžila o hustý, maximálne kompaktný zvuk, skladateľsky aj technicky nasadili TYPHOID latku riadne vysoko. Minimum hluchých pasáží a napriek slušnému „bordelu“ čitateľné nazvučenie dalo TYPHOID možnosť vyniknúť. Túto skupinu som nevidel naživo prvýkrát, a vo forme, akú predviedli v Starej Pekárni, si ich rád pozriem kedykoľvek znovu...

Predposlednou kapelou, ktorá sa dostala na pódium pred očakávanými SUFFO, boli prešovskí PERVERSITY. Oproti TYPHOID na mňa pôsobili oveľa tradičnejšie, v ich sete som nenašiel veľa záchytných či odlišujúcich bodov (snáď okrem coveru INCANTATION v samom závere). Vďaka stále solídnemu zvuku nešlo o vyslovene zlé vystúpenie, ale majúc možnosť priameho porovnania s ostatnými formáciami podobného razenia ma PERVERSITY príliš nenadchli.

Miesto tesne pred americkou päticou zabrali žilinskí (resp. žilinsko-českí) SANATORIUM. Tentokrát „len“ vo štvorici, ale stálne rovnako brutálne. „Pískavá“ gitara, razantné, ale nevytŕčajúce bicie, klasická show a kanálny vokál frontmana – Belo & spol. sa pramálo starali o technické exhibície, zato energie v ich dvadsiatich minútach bolo nemálo. Pripomínať „hustý“, a pritom nie bolestivo hlasný zvuk je po predošlých zmienkach snáď zbytočné – vcelku mi SANATORIUM sadli viac ako na open-air festivaloch, kde sa ich živelnosť tak trochu rozplývala do stratena.

Po relatívne krátkej pauze na prestavbu pódia nastúpili presne o 22:35 tí, kvôli ktorým sa do Nitry zliezli ľudia zo Slovenska, Maďarska i Čiech či Moravy. SUFFOCATION položili samotné základy brutal death metalu a prítomní diváci nezabudli. Od začiatku vystúpenia sa na mieste dovtedy len prizerajúcich prvých radov vytvoril slušný kotol a kapela si atmosféru evidentne vychutnávala. Charizmatický spevák Frank Mullen v tričku Quicksilver behal po pódiu, zdravil sa s fanúšikmi a medzi skladbami ich oblažoval pomerne dlhými monológmi. SUFFOCATION boli až prekvapivo živelní, miestami došlo aj na „hopsavé“ corové rytmy. Je pravda, že za tých takmer 15 rokov sa na SUFFO stihlo dotiahnuť pekných pár kapiel, čím tak trochu stratili na jedinečnosti, to však nič nemení na tom, že nášup to bol prvotriedny. Hrali sa skladby z celej kariéry kapely, čo diváci náležito odmeňovali – hlavne výlety do minulosti boli cenené. Zabijácky nabasovaný zvuk a hodina a pol setu legendy z New Yorku však bola až priveľa – takže ku koncu sa pre menej znalého poslucháča skladby zlievali do jednej masy. Chlapíci na pódiu – včítane dvoch odredovaných týpkov tmavej pleti (gitaristu Terrance Hobbsa a bicmana Mika Smitha), či Dereka Boyera zo skvelých DECREPIT BIRTH – však s maximálnym nasadením a profesionalitou potiahli, až dokým do polnoci ostávalo len päť minút. Klobúk dolu...

Unavené, ale spokojné publikum (včetne skutočne riadne unaveného Střapa z INTERVALLE BIZARRE :-) sa pomaly rozišlo do vlhkej noci a neverím, že medzi 230 platiacimi hlavami sa našlo veľa sklamaných. Pevne verím, že to, že na Slovensku sme v roku 2004 mali možnosť uvidieť viacero špičiek v svojom žánri, neostane svetlým bodom v záplave skôr biednych rokov. Držím palce.